Daniel Cocher ťahá nočné a popri tom farmárči. Snaží sa to robiť šetrne, s ohľadom na prírodu. Podľa štátnych ochranárov za 15 rokov skultivoval chránené územie pri rieke Rudava, ktoré bolo dlhodobo opustené a zarastalo inváznou zlatobyľou, trsťou a náletovými drevinami.
Daniel Cocher ťahá nočné a popri tom farmárči. Snaží sa to robiť šetrne, s ohľadom na prírodu. Podľa štátnych ochranárov za 15 rokov skultivoval chránené územie pri rieke Rudava, ktoré bolo dlhodobo opustené a zarastalo inváznou zlatobyľou, trsťou a náletovými drevinami.
Nasledujúca reportáž bola publikovaná prvýkrát 4. decembra 2023 na blogu Daphne.
Na samotu Holbičky pri obci Studienka nevedie asfaltka. Po zhruba štvrťhodine pomalej, opatrnej jazdy autom po hrboľatej lesnej ceste sa vám naskytnú úplne iné výhľady, než vidieť od hlavnej cesty či z diaľnice D2. Namiesto šíkov borovíc rastúcich v radoch ako podľa pravítka tu nájdete rašelinisko, kľukatiacu sa rieku Rudava s priezračnou vodou a jemným pieskovým dnom či podmáčané lúky s krvavcom lekárskym, živnou rastlinou pre ohrozené motýle modráčiky bahniskové a krvavcové.
Holbičky patria do chráneného územia európskeho významu Rudava, ktoré je súčasťou siete Natura 2000. V nej sú zaradené tie najhodnotnejšie a najohrozenejšie časti európskej prírody. Rudava je jednou z mála riek na Slovensku, na ktorej sa zachovali nezregulované úseky bez umelých brehov, napriameného či dokonca vybetónovaného koryta.
S botaničkou Martinou Kosorínovou z Chránenej krajinnej oblasti Záhorie šliapem na miesto, ktoré je podľa nej asi najvzácnejšou časťou Holbičiek. Slatinné rašelinisko.
Mäsožravé rastliny aj orchidea
„Spod pieskovej duny voda vyviera a tu sa rozlieva a zdržuje. Je studená, nie je veľmi živná,“ vysvetľuje ochranárka. Za normálnych okolností je rašelinisko typ mokrade, ktorá je stále nasýtená podzemnou vodou. Bez prístupu kyslíka sa tam odumreté rastliny a machy rozkladajú veľmi pomaly a tvoria rašelinu. Na špecifické podmienky sa adaptovali druhy rastlín, ktoré inde nenájdete.
„Na tejto lokalite sa ešte pred pätnástimi rokmi nachádzala aj mäsožravá rosička okrúhlolistá. V roku 1989 tu bol nájdený hľuzovec Loeselov, je to jedna z najvzácnejších orchideí na Slovensku,“ vymenúva Kosorínová. Oba druhy však zmizli, rovnako ako machy typické pre rašeliniská – rašelinníky. Ľudia sa totiž snažili toto miesto odvodniť, vykopali odvodňovacie kanály, čo narušilo vodný režim.
Hľuzovec Loeselov, fotka je z lokality Holbičky z roku 2006. Foto: Daphne – Inštitút aplikovanej ekológie
Rosička okrúhlolistá na oravskom rašelinisku Tisovnica. Foto: Daphne – Inštitút aplikovanej ekológie
Bez vody rašelinisko degraduje, uchytávajú sa tam jelše či borovice, čo prispieva k ďalšiemu vysušovaniu. V zmenených podmienkach sa darí trsti, ktorá mení charakter biotopu. Ešte pred zhruba 40 rokmi podmáčané lúky spásali kravy z miestneho družstva. Keď to skončilo, tieto lúky aj rašelinisko zarastali. Podarilo sa to zvrátiť až vďaka spolupráci s Danielom Cocherom, ktorý začal na Holbičkách farmárčiť pred 15 rokmi.
Kravy farmára Cochera. Foto: Pavla Lényiová
Piesčitý breh Rudavy. Foto: Pavla Lényiová
Porasty inváznej zlatobyle. Foto: archív Správy CHKO Záhorie
Štátni ochranári najprv v roku 2018 jednorazovo vyčistili rašelinisko od trstiny a náletov jelší. Potom nastúpili kravy Daniela Cochera, ktoré plochu sem tam prepásajú, keď je tam vody menej. Po rašelinisku nie je ľahké sa pohybovať. Niektoré časti sú pod vodou. Kravy s tým podľa farmára problém nemajú: „Terén poznajú odmalička. Zvykajú si naň so staršími kravami. Zaúčajú ich, vodia po lokalite, ktorú poznajú.“
Podľa Martiny Kosorínovej sa začínajú opäť objavovať pôvodné rašeliniskové druhy. „Našla som tu tri roky dozadu veľmi vzácnu ostricu blšnú.“ Pomaly sa vracajú aj machy rašelinníky, ktoré sú typické pre zdravé rašelinisko, kde vytvárajú kopčeky, takzvané bulty. Práve na nich zvykne rásť spomínaná orchidea hľuzovec ktorá sa tu kedysi vyskytovala, hovorí ochranárka.
Väčšinu rašelinísk sme si zničili či už odvodnením alebo ťažbou rašeliny. Je to škoda nielen pre pestrosť druhov, ktoré tam rástli a žili. Tieto biotopy sú aj zásobárňami uhlíka. Rastliny ho pri raste naviažu do svojich tiel a keďže sa po odumretí v rašelinisku takmer nerozkladajú, uhlík sa nevracia späť do atmosféry. V zdravom rašelinisku sa taktiež drží voda. Obe danosti v čase zmeny klímy naberajú na význame a aj preto má zmysel zachrániť rašelinisko na Holbičkách.
Nie je to však jediný vzácny biotop, ktorému prospelo šetrné farmárčenie.
Farmár Daniel Cocher zo Záhoria. Foto: Pavla Lényiová
Z inváznej monokultúry ku kvetnatým lúkam
Pre Daniela Cochera je toto miesto srdcovou záležitosťou. Vyrastal v Bratislave, ale víkendy trávil v detstve na chalupe práve tu. Rodičia tu mali záhrady, od detstva má preto vzťah k manuálnej práci. Zároveň si užil veľa voľnosti v divočine. Ako deti sa kúpavali v Rudave, kde bola hlbočina, skákali aj šípky. Pamätá sa na časy, keď na rašelinisku rástli mäsožravé rosičky a nad lúkami lietalo veľa dnes už vzácnych motýľov modráčikov.
Pred rokmi sa sem presťahoval, to už bola krajina značne zarastená inváznou zlatobyľou, ktorá sa uchytí na opustených plochách a vytláča pôvodné druhy. „Na tejto pastvine, keď sme začínali pásť, bola zlatobyľ vyše človeka,“ spomína farmár stojac na lúke vedľa rašeliniska. Podobné to bolo aj na iných pasienkoch. Odrastenú zlatobyľ museli najprv likvidovať ručne, kravy by ju nespásli. Zato mladé výhonky zožerú, dnes už inváznu rastlinu držia pod kontrolou ony. Keď v roku 2008 popri práci začal farmárčiť, mal jedného býka, postupne sa prepracoval k 33 kusom hovädzieho dobytka, ktoré sa pasú na 32 hektároch.
Martina Kosorínová vyzdvihuje, že farmár pasie extenzívne, kravy sa po celý rok presúvajú po pasienkoch: „Krajina sa vrátila k rázu, aký mala predtým, ako to bolo zanedbané. Vidíte kvetnaté lúky a nie je to jednoliata plocha so zlatobyľou.“
Spomedzi kvetov je obzvlášť významný už spomínaný krvavec lekársky. Pred vyše 15 rokmi tu ochranári robili mapovanie motýľov. Na vlhkej lúke s krvavcom potvrdili výskyt modráčikov. Plocha však bola zarastená malinčím a burinami. Štátni ochranári lúku vyčistili, Daniel Cocher tam dnes pasie alebo ju využíva na seno. Ochranárka si spoluprácu pochvaľuje, je to podľa nej oveľa prirodzenejší kolobeh oproti tomu, keď by lúku kosili ochranári len pre modráčiky a ešte by museli vymýšľať, čo so senom a odstránenou biomasou spraviť.
Mokrade sú pre farmu výhodou
Keď s Danielom Cocherom prechádzame dlhým pasienkom popri Rudave, míňame ďalšie podmáčané miesta. Aj tu rastie krvavec a hoci je koniec septembra a kvety sú poväčšine odkvitnuté, pár sa nám podarí nájsť. Vysvetľuje, že po dohode s ochranármi tieto miesta nekosí, len ich kravy občas prepasú. Modráčiky už teraz vídava, ale zatiaľ v menšej miere, než kedysi.
Krvavec lekársky. Foto: Pavla Lényiová
To, že môže pásť aj v mokradiach vníma ako výhodu. Na vlhkých miestach sa kravy uživia, keď je inde už sucho. „Nemusíme dokrmovať v lete senom, ako na veľa farmách alebo družstvách, kde nemajú takýto benefit,“ konštatuje farmár.
Holbičky sú príkladom dobrej spolupráce medzi štátnymi ochranármi a farmárom. Nemajú pritom uzavretú nejakú odplatnú zmluvu. To sa stalo len pár krát pri jednorazovej výpomoci, keď sa zrovna štátnym ochranárom naskytla možnosť uhradiť farmárovi honorár napríklad za odstránenie náletových drevín. Inak ide skôr o akýsi nepísaný vzájomne výhodný barter, ale aj spoločný záujem. „Je to o lokalite, aby sme udržali prírodu v takom stave, ako keď sa o ňu voľakedy ľudia starali,“ uzatvára Daniel Cocher.
Text: Pavla Lényiová, Daphne – inštitút aplikovanej ekológie
Príbehy zo sústavy chránených území Natura 2000 prinášame v rámci projektu Príroda pre všetkých (LIFE-IP NATURA 2000 SVK), ktorý je spolufinancovaný Európskou úniou v rámci programu LIFE a z prostriedkov štátneho rozpočtu prostredníctvom MŽP SR.