Zhruba do mierky 100 metrov štvorcových sú svetovými víťazmi v počte rastlinných druhov lúky a pasienky mierneho pásma. Za výnimočnú pestrosť týchto biotopov v Karpatoch môže paradoxne človek, hovorí botanička Monika Janišová.
Karpatský oblúk sa ťahá od Rakúska až po Rumunsko a Srbsko. Na mnohých miestach sa ešte stále zachovali tradičné spôsoby hospodárenia a teda aj pestré lúky a pasienky. Keďže dôležitú úlohu v rozmachu biodiverzity týchto biotopov zohrávajú ľudia, Monika Janišová spolu s kolegyňami a kolegami prepája pri výskume nielen botaniku, ekológiu a metódy diaľkového prieskumu Zeme, ale spolupracujú aj s antropológmi. Vedeckému skúmaniu tradičných karpatských lúk a pasienkov sa expertka z Botanického ústavu, Centra biológie rastlín a biodiverzity Slovenskej akadémie vied, venuje sedem rokov.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo mala na pestrosť lúk zlý vplyv kolektivizácia a prečo sa jej mnoho rumunských dedín vyhlo.
- Ktoré spomedzi karpatských lúk sú absolútnymi víťazmi v rozmanitosti.
- Ako sa starať o lúku, aby bola čo najpestrejšia.
Poloprírodné lúky a pasienky patria medzi biotopy s najvyššou biodiverzitou na svete. V určitej kategórií porážajú aj dažďové pralesy. Ako je to možné?
Je to vec mierky. Na malých plochách je hustota druhov na lúke väčšia ako v tropickom pralese. Čiže zhruba do mierky 100 m2 sú víťazmi v hustote druhov práve lúky a pasienky mierneho pásma, zatiaľ čo na hektárovej a väčšej ploche sú neporaziteľné tropické dažďové pralesy.
Tie majú druhové bohatstvo zahrnuté najmä v drevinách, vyskytujú sa tam rôzne druhy stromov, zatiaľ čo v podraste je pomerne málo bylín. Na lúkach a pasienkoch prevažujú byliny a trávy a tie majú veľkú diverzitu na malých plochách.
Čím to je, že v konkurencii svetových lúk mierneho pásma sú práve tie karpatské mimoriadne pestré?
Nie je to tak len v Karpatoch. Aj napríklad z Južnej Ameriky máme niektoré rekordy, napríklad v Argentíne sú podobne bohaté lúky ako v Karpatoch.
Doteraz nie je uspokojivo objasnené, ako je to vlastne možné, že sa toľko druhov vyskytuje na takej malej ploche. Zrejme tu ide o súčinnosť viacerých faktorov dohromady. Musí tam byť vhodné geologické podložie, pestrá štruktúra krajiny, kde je veľká plocha trávnych porastov, ale zároveň sú tam aj nejaké remízky, medze alebo skupiny stromov, lesy a nejaké ďalšie prírodné alebo poloprírodné biotopy.
Častokrát sa ukazuje, že najbohatšie porasty vzniknú tam, kde kontinuálne existuje bezlesie.
Ako veľmi hlboko tá kontinuita siaha?
Po dobe ľadovej, keď bola väčšina krajiny strednej Európy otvorená, postupne nastupoval les a práve v Atlantiku, klimatickom období medzi ôsmimi až štyrmi tisíckami rokov pred našim letopočtom, bola klíma v strednej Európe veľmi vlhká a teplá, priaznivá pre rozvoj lesa.
Neolitický človek sa práve v tomto období začal venovať poľnohospodárstvu, a to najprv na územiach, kde boli černozeme a lesostepi. Tam, kde si zakladal svoje obydlia, potláčal les. Takže sa zachovala kontinuita bezlesia v istých podhorských oblastiach Karpát a práve v týchto sa ukazuje, že diverzita lúk je najväčšia.
Ale nemusí to tak byť. Sú aj iné miesta, ktoré boli odlesnené len pre niekoľkými stovkami rokov alebo dokonca len pred sto – stopäťdesiatimi rokmi a už sa tam vyvinula mimoriadna diverzita a to súvisí s pravidelným obhospodarovaním s nízkou intenzitou a nízkymi vstupmi.
Čo to znamená?
Neaplikujú sa minerálne hnojivá alebo nepoužívajú sa krmoviny, ktoré sa dovážajú z území mimo regiónu. Čiže celkovo tam prebieha vnútorný kolobeh živín. Hovorí sa tomu extenzívne hospodárenie. Ak sa toto uplatňuje dlhodobo na jednom mieste a sú tam aj prírodné danosti, tak sa tam väčšinou vyvinú pestré lúky.
Vstavač vojenský v slovenských Bielych Karpatoch. Foto Monika Janišová
Vo svojich vedeckých článkoch s kolegami dosť vyzdvihujete to, že pestrosť stúpa na lúkach, kde sa nielen kosí tráva na seno, ale sa tam aj pasie. Prečo je to tak?
To bolo prekvapujúcim výsledkom nášho výskumu. Jednak, že druhovo najbohatšie plochy sme zistili práve tam, kde sa hospodári kombináciou kosenia a pasenia.
A druhé bolo to, že v tradičnej krajine, kde sa stále využívajú tradičné poľnohospodárske postupy, vlastne ani neexistujú lúky, ktoré by neboli pasené. Zistili sme, že lúky, ktoré sa iba kosia, sú na území Karpát rozšírené väčšinou tam, kde sa už tradične nehospodári.
Prečo pastva vplýva blahodarne na pestrosť lúk?
S pastvou a exkrementami sa navracajú do pôdy živiny. A nielen živiny, ale aj semená, ktoré zvieratá zožerú buď v tráve alebo v sene, sa dostanú naspäť do ekosystému cez pastvu alebo v hnoji.
Ale ide aj o to, že niektoré druhy tráv alebo bylín vedia veľmi rýchlo využiť nutričné zdroje a v porovnaní s inými rýchlo vyrastú a zatienia ich. Na jar sú tieto rýchlorastúce druhy väčšie, a pastvou sa ich rast obmedzí, čím sa oslabí ich konkurenčný vplyv a priestor získajú menej konkurenčne silné rastliny.
Ďalším dôležitým vplyvom je, že keď sa zvieratá po lúke pohybujú, narušujú pôdny kryt svojimi kopytami alebo aj tým, že niečo obžerú viac, niečo menej. Spôsobujú heterogenitu v poraste, ale aj obnažujú pôdu a v týchto miestach sa môžu potom uchytiť semenáčiky.
Keby sme iba pokosili v júni, do októbra narastie veľa biomasy, čiže na jeseň tam zostane veľa odumretej biomasy. Akumuluje sa na povrchu pôdy a už tam semená nemajú kde vyklíčiť.
Ak odumretej biomasy pribúda viac ako sa stihne rozložiť, vzniká hrubá vrstva, ktorá doslova zadusí porast. Cez to prerazia len isté druhy a niektoré druhy menšie alebo slabšie sa tam nemôžu uplatniť.
Ktoré z Vami skúmaných lúk v rámci celých Karpát boli najpestrejšie?
Lúky na karbonátovom podloží (pozn. Daphne: karbonátové podložie môže byť tvorené napríklad vápencami či dolomitmi), kde je pH trošku vyššie, tam je aj väčšia diverzita travinno-bylinnej vegetácie. Botanik Jörg Ewald to vysvetlil tým, že počas ľadovej doby bolo v krajine zastúpených veľmi veľa biotopov, kde bola spraš alebo vápnitý substrát, a preto v Európe prežilo viac druhov, ktoré uprednostňujú zásadité biotopy. Čiže druhová banka, zásoba druhov pre karbonátové biotopy, je v Európe vyššia ako zásoba tých druhov, ktoré sa viažu na biotopy s kyslým podložím. Tým pádom sa v spoločenstvách na karbonátovom podloží môže nakombinovať viac druhov, a možno aj preto bývajú druhovo pestrejšie.
Môžete uviesť aj konkrétne príklady lúk?
Napríklad na Slovensku sa najviac druhov našlo na lúkach vo Vernári na Kopaneckých lúkach, ktoré majú karbonátové podložie.
V Rumunsku rekord nášho výskumu je na krasovej planine, ktorá je budovaná vápencami. Podobne v Čechách tie najbohatšie lokality sú v Bielych Karpatoch, ale nie na obyčajnom flyši, ale na vápnitom flyši s trošku vyšším pH.
Tam majú aj spomínanú kontinuitu bezlesia z čias neolitu a odtiaľ je aj známa lokalita Čertoryje.
Preto je trošku rozdiel medzi českými a slovenskými Bielymi Karpatmi. Na Morave bolo viacej vhodných stepných porastov pre prvých poľnohospodárov, a teda aj viac neolitických obydlí a preto kontinuálne bezlesie bolo zachované na väčšom území ako v slovenských Bielych Karpatoch.
Kde ste našli najviac druhov v rámci celého karpatského oblúka?
V srbských Karpatoch, tiež na krasovej planine. Na sto metroch štvorcových sme tam zaznamenali 120 druhov cievnatých rastlín, 20 druhov machorastov a dva druhy lišajníkov.
Bolo tam rozhodujúce aj to, že v Srbsku alebo aj Rumunsku ľudia hospodária ešte stále tradične?
V srbských Karpatoch sa kedysi aplikovala takzvaná ‚bačija‚. Čiže niekoľko rodín dalo dokopy stáda oviec a tieto sa potom opatrovali spoločne. Tiež sa pohybovali na letné pasienky a naspäť na veľké vzdialenosti. Toto už viac menej zaniklo.
Zostali len pozostatky tohto poľnohospodárskeho systému, v niektorých dedinách sa ešte zachováva napríklad tradícia jarnej pastvy na lúkach alebo ešte aspoň pár zvierat ide na tie horské pasienky. V dedine, kde sa tieto tradície zachovali, bola diverzita rastlín maximálna. Čiže môže to súvisieť, aj keď aj v Srbských Karpatoch je tradičné hospodárenie na výraznom ústupe.
Ale druhá vec je, že v Srbsku sú už vplyvy mediteránnej klímy a Mediterán je celkovo veľmi bohatý na druhy.
Spomínali ste Kopanecké lúky, kde je tradícia ručného kosenia, ale myslím, že sa tam nepasie.
To je veľmi zaujímavý prípad. Vernárske lúky sú vlastne od Vernára dosť vzdialené, ale boli pravidelne udržiavané obyvateľmi, chodili ich kosiť a tradične sa tu nepáslo. No ale potom prišlo obdobie kolektivizácie a práveže tam začali pásť. Je to odľahlé územie, nikto tam už nechodil kosiť a pásli tam hovädzí dobytok s rôznou intenzitou. Postupne to upadalo, až sa nepáslo vôbec a tieto lúky zarastali lesom až takmer úplne zarástli. Vtedy si ich mimoriadnu rozmanitosť všimli ľudia z Daphne a z Národného parku Slovenský raj.
Získali projekt, v rámci ktorého preriedili stromy, nechali tam len solitéry, vyčistili lúky a začali tam kosiť. Najprv na vlastnú päsť, potom pomocou organizovaných táborov ručného kosenia.
Pastva tam nezohrala nejakú veľkú úlohu, ale sú to mimoriadne druhovo bohaté lúky. Tam sme našli hodnoty mimoriadne naozaj nielen v rámci Slovenska, ale aj celých Karpát. Na metri štvorcovom sme pri našom výskume v roku 2020 zaznamenali 70 druhov cievnatých rastlín a päť druhov machorastov, toľko sme na tejto škále inde v Karpatoch nenašli. Na desiatich metroch štvorcových sme našli 101 cievnatých rastlín a 11 machorastov a na sto metroch štvorcových 115 cievnatých rastlín a 16 machorastov.
Kopanecké lúky. Foto: Daphne – IAE
Veľa z tých krajín, ktoré ste skúmali, spája skúsenosť s komunizmom a kolektivizáciou. Tá viedla k sceľovaniu pozemkov, miznutiu rodinných fariem, nastúpila mechanizácia. Ale kolektivizácia neprebehla všade rovnako. V jednom vedeckom článku píšete, že v Rumunsku jej uniklo zhruba 22 % dedín. Videli ste rozdiely medzi dedinami, kde sa kolektivizácia udiala a tými, ktoré sa jej vyhli?
Videli sme rozdiel. U nás sa väčšinou udiala. Najväčšou škodou, ktorú spôsobila, bola zmena celkového prístupu, úplne sa zmenili podmienky hospodárenia a tradície, ktoré sa udržiavali po generácie, boli násilne narušené. Ľudia zabudli na tradície a stratili vzťah k pôde, zvieratám aj prírode.
V Rumunsku to prebiehalo podobne ako u nás, ale tam je vo všeobecnosti obyvateľstvo viacej sústredené v horách. Je to dôsledok uhorskej politiky v stredoveku, najmä 12. až 13. storočí, ktorá uprednostňovala maďarskú a nemeckú šľachtu, zatiaľ čo Rumuni zostávali prevažne roľníkmi bez práv a poddanými. Napríklad na území Transylvánie bolo rumunské obyvateľstvo často vytláčané z úrodných nížin do horských oblastí, preto boli rumunské dediny často založené aj vo vysokých polohách a ťažko dostupných oblastiach.
A tam našťastie poľnohospodárstvo bolo také nerentabilné, že kolektivizácia vlastne neprebehla. Boli tam nejaké družstvá, ale nedošlo k spoločnému hospodáreniu ako u nás, kedy sa scelili pozemky a potom už behal traktor po veľkom poli.
Malé rodinné farmy však aj tam museli odovzdávať isté kvóty. Napríklad deväť stohov z desiatich museli dať družstvu alebo nejakú časť svojej úrody sena alebo produktov živočíšnej výroby. Ale stále hospodárili na svojom a po svojom, nestratili know-how.
Po páde komunizmu sa k tradícii dalo oveľa ľahšie vrátiť a to je možno dôvod, prečo má Rumunsko najväčší počet rodinných fariem v Európe.
Len je to veľmi ekonomicky nevýhodné, keď si vezmeme, že je slobodný trh a všade máme reťazce s lacnými potravinami. V takejto konkurencii rodinné farmy nemajú šancu bez vonkajšej pomoci.
Tradičná krajina má svoje čaro v každom ročnom období. Rumunská dedina Ponoara v Apusenských Karpatoch. Foto: Monika Janišová
Aké farmy a tradície ste v Rumunsku videli?
Videla som tam rôzne prípady, pretože v rôznych regiónoch sú tradície rôzne zachované. V tých najlepšie zachovaných, vlastne v tých najzaostalejších dedinách (úsmev), ktoré sú fakt nedostupné, je tam flyš, cesty sú hlboké, rozbahnené a nedá sa tam okrem koňa nijako dostať, sa naozaj kone používajú. Z lúk zvážajú seno, vyvážajú na ne hnoj, chodí sa tam peši a kosí sa ručne.
Napríklad v Poienile de sub Munte. To je taká najtradičnejšia huculská dedina v rumunskom Maramureši. Je to síce v Rumunsku, ale je tam ukrajinské obyvateľstvo a tam je úplne normálne, že každá rodina má aspoň jednu kravu, a niektoré rodiny majú veľa rôznych zvierat. V produkcii potravín sú viac-menej sebestační.
Samozrejme, že dochádzalo k rôznym modifikáciám podľa toho, v akom regióne sme boli. Tie nižšie položené, lepšie dostupné dediny sú viac modernizované, ale tie v odľahlých končinách stále veľmi pripomínajú život, aký bol u nás pred sto rokmi.
Lúky v rumunskej Bukovine sú ako pestrý mäkký koberec. Z orchideí sú tu najčastejšie päťprstnica obyčajná a vemenník dvojlistý. Foto: Monika Janišová, projekt NGS-288R-18
Mnohé poloprírodné lúky a pasienky boli v EÚ vyhlásené za územia európskeho významu, sú teda súčasťou európskej siete chránených území Natura 2000. Lenže hrozí, že zarastú lesom, lebo tradičné hospodárenie v Karpatoch postupne ustupuje. Málokedy sa podarí ochranárom nadviazať spoluprácu s farmármi. Ochranári sa potom snažia zarastanie zvrátiť tým, že ich kosia oni sami. Nebolo by však prirodzenejšie nechať lúky zarásť a zmieriť sa s tým, že život sa zmenil?
Je to istý typ názoru, ktorý je celkom logický. Ide o to, či chceme prísť o všetky tie hodnoty, ktoré tu vznikli v priebehu histórie.
Je to samozrejme otázka paradigmy. Kedysi sa hovorilo, že treba všetko nechať len na prírodu a k chráneným územiam pristupovať bezzásahovo. Dnes už ani malý kúsok na Zemi nie je bez zásahu človeka. V Antarktíde už pôsobí klimatická zmena a tiež nie je bez zásahu. Čiže tento prístup asi nie je veľmi akceptovateľný vo svetovej mierke a ani u nás v Európe.
Človek na biodiverzitu pôsobil pozitívne aj negatívne. Keď budeme podporovať tie pozitívne vplyvy, budeme robiť len dobre a hlavne dobre pre človeka.
Príroda sa samozrejme adaptuje, ale pestrá krajina, kde sú lúky, remízky, lesy, kde sú aj polia, má najlepší vplyv na človeka, aj na jeho živobytie, aj na jeho rekreáciu.
Hradné lúky na Poľane sú príkladom biotopu, kde sa ochranárom darí spolupracovať s miestnym družstvom. Chránená krajinná oblasť Poľana sa o lúku stará v rámci nášho projektu Príroda pre všetkých, na dobrom stave miestnych biotopov má zároveň veľký podiel družstvo v Očovej. Foto: Peter Potocký, CHKO Poľana
Utkvel Vám v pamäti nejaký príklad dediny, kde ľudia stále chceli farmárčiť?
Našli sme dediny, kde naozaj bola veľmi veľká vôľa tradične hospodáriť a venovať sa poľnohospodárstvu. Prečo je to tak práve tam, na to by bolo treba ďalší sociologicko-antropologických výskum.
Napríklad je to oblasť Bukoviny v Rumunsku, robili sme tam výskum v dedine Moldovița. V Rumunsku väčšinou tretina obyvateľstva pracuje v zahraničí, v tejto dedine iba dve percentá pracovali v zahraničí. Ono to vidno. Tento rok sme opakovali naše vlastné zápisy na rovnakých plochách, ktoré sme navštívili pred šiestimi rokmi a porovnávali sme, ako sa to vyvinulo.
V tejto dedine všetko vyzeralo rovnako, nespozorovali sme žiadny úpadok. V ostatných dedinách sa už väčšinou buď viac balíkovalo alebo sa lúky opúšťali, zarastali. Bolo vidno, že tradičné hospodárenie upadá a že sa aj vegetácia mení. Ale v tejto dedine sme sa cítili úplne rovnako ako pred šiestimi rokmi.
Momentálne zbierame veľa údajov o tradičnom manažmente lúk a pasienkov, robíme stále hlbšie a hlbšie rozhovory s miestnymi farmármi. A presne toto by som sa chcela nakoniec dozvedieť, že čo sú tie rozhodujúce faktory.
Antropologička pri práci. Rozhovory s miestnymi obyvateľmi sú dôležitým zdrojom informácií o obhospodarovaní lúk a pasienkov. Foto: Katarzyna Nurowska, projekt NGS-288R-18
Narazili ste na nejakú tradíciu zaujímavú z etnograficko-antropologického hľadiska?
V minulom roku ma veľmi prekvapilo, ako veľmi sa kedysi hnojilo popolom. V podstate v každej domácnosti sa kumuloval nejaký popol po zime, keďže sa kúrilo drevom. Popol si veľmi cenili a dodnes sa v niektorých dedinách takto hnoja nedostupné svahy, kde sa nedostane voz s hnojom. Vo vreciach to vynášajú a rozdistribuujú.
Lúky, čo boli hnojené popolom, vyzerali úplne super. Podporuje to bôbovité rastliny, čiže ďateliny, bôľhoj a ľadenec. Tieto druhy tam boli vo veľkej miere zastúpené a boli tam aj mnohé vzácne druhy, ktoré sa som nikde inde nevidela. Netreba to preháňať, ale treba to tiež možno zaradiť ako alternatívny manažment v modernej krajine. Čím viac rôznych manažmentových postupov budeme aplikovať, tým viacej bude rozmanitosti v trávnom poraste.
A tých etnografických zážitkov mám veľa, lebo komunikujeme s ľuďmi. Na vidieku sú ľudia tak strašne milí, srdeční a pohostinní, že mám na to príjemné spomienky. Prídeme tam cudzí, správame sa podozrivo – tri hodiny ležíme alebo lezieme po kolenách na ich lúke – a oni sú k nám aj tak dobrí. Hostia nás, usmievajú sa na nás, držia nám palce.
Tohto roku sme po šiestich rokoch znovu navštívili tých istých ľudí a už tam máme priateľov, nezabudli na nás. Sú šťastní, že sa vôbec niekto zaujíma o to, ako žijú. Veľmi sa mi páči, aký majú vzťah k zvieratám. Milujú svoje zvieratá, sú to členovia domácnosti.
Niekedy je to drsný spôsob života, ale má svoje čaro a bude mi ľúto, ak vymizne.
otaničky pri práci. Inventarizácia rastlinných druhov na plochách rôznej veľkosti môže trvať niekoľko hodín. Foto: Michal Chilinski, projekt NGS-288R-18
Akú by ste na záver dali radu individuálnym vlastníkom lúk, ktorí sa možno ani primárne neživia farmárčením, ale chceli by pomôcť biodiverzite na svojom lúčnom pozemku.
Ja verím, že je veľa takých ľudí, čo nechcú len trávnik, kde majú iba jeden druh trávy, ale chcú možno kvetnatú lúku, chcú mať včely, rôzne opeľovače, pestrý biotop vedľa domu.
Určite treba vynechať chémiu, netreba používať minerálne hnojivá, herbicídy, pesticídy. Pre tých, ktorí trávny porast zakladajú, je dobre použiť regionálnu semennú zmes, momentálne síce ešte nie je komerčne dostupná, ale čoskoro bude. Vrámci projektu LIFE Diverseed už pracujeme na tom, aby Slováci nemuseli kupovať zahraničné semená, ale aby naše lúčne druhy boli dostupné komerčne.
Potom, čím pestrejšie je hospodárenie, tým pestrejšia je vegetácia a krajina. Čiže keď mozaikovite kosíte – kúsok v júni, kúsok v júli a vždy nechávate aj nepokosenú časť, nechávate niektoré rastliny dokvitnúť do semenného štádia, keď to striedate v roku, ale aj medzi rokmi, používate nejaké modifikácie v malej škále, tak tým vlastne spestrujete vplyvy a dávate šancu viacerým organizmom, aby si tam niekde našli svoje miesto.
Ideálne je, ak sa to dá kombinovať aj s pastvou, sem tam si požičať nejaké zvieratko alebo sám si človek môže chovať.
Pootvoriť prírode dvierka, aby tam mala ten priestor a ono sa to už nejako zaplní.
Text: Pavla Lényiová, DAPHNE - Inštitút aplikovanej ekológie