Slovenská legislatíva dnes pozná len les, pole alebo trávnatý porast a nič medzi tým. Jaroslav Jankovič z Národného lesníckeho centra sa to snaží zmeniť, aby pre farmárov bolo ľahšie vracať stromy do poľnohospodárskej krajiny. Prinesie to bohatšiu úrodu, tieň pre dobytok či hydinu aj vyššiu biodiverzitu.
Jablone na zemiakovej roli, sliepky s voľným výbehom v sade alebo kravy oddychujúce v tieni duba na pasienku – to všetko je agrolesníctvo. Presnejšie, ide o také hospodárenie, pri ktorom farmár alebo farmárka zámerne kombinuje na jednej ploche živočíšnu či rastlinnú výrobu a pestovanie drevín. Ide o nový pojem pre staré praktiky, ktoré sa prechodom na priemyselnú poľnohospodársku veľkovýrobu a striktným oddelením poľnohospodárstva od lesníctva u nás takmer vytratili. Miznúť začali aj druhy na takto obhospodarovanú kultúrnu krajinu naviazané, ako napríklad penica jarabá či strakoš kolesár.
Aj preto sa Národné lesnícke centrum (NLC) stalo partnerom nášho projektu Príroda pre všetkých, ktorý, ako iste viete, je zameraný na zlepšenie stavu siete chránených území Natura 2000. V pláne máme obnoviť alebo založiť agrolesnícke systémy na 120 hektároch na Poľane a Záhorí.
V rozhovore s Jaroslavom Jankovičom z NLC sa dočítate:
- Prečo sa slovenská borovička nevyrába so slovenských borievok a ako to súvisí s agrolesníctvom.
- Kde sa na Slovensku ešte zachovali plochy, kde sa pri pestovaní plodín či pastve zámerne využívali aj stromy.
- Ako môže agrolesníctvo znížiť kontamináciu vôd dusičnanmi z hnojív či zvýšiť biodiverzitu.
Čo keď máme pole a vedľa stromoradie, je to agrolesníctvo?
Pokiaľ je toto stromoradie súčasťou hospodárenia na poli, tak áno. Ale pokiaľ remízky, respektíve krajinné prvky, ktoré samozrejme predstavujú dobré a krásne štruktúry v krajine, neobhospodaruje ten istý hospodár, ktorý vedľa nich robí poľnohospodársku produkciu, agrolesníctvo to nie je.
V prípade agrolesníckych systémov hospodárenia na pôde ide o to, aby si hospodári uvedomili význam drevín pre svoju produkciu a začlenili ich z nejakého konkrétneho dôvodu do svojho systému hospodárenia. Ten môže byť produkčný, ale aj ochranný či kombinovaný, lebo hospodári môžu využívať ako produkčné, tak aj aj ekologické funkcie drevín. Chovatelia oviec a dobytka nebudú pestovať dreviny primárne pre drevo alebo plody, ale preto, aby mali pre svoje zvieratá lepšie životné podmienky na pastvinách, ako tieň, doplnkové krmivo a tak ďalej.
Podstatné je, aby mal hospodár možnosť dreviny manažovať. To však dnes významne sťažuje aj aktuálne platná legislatíva.
Ako?
Napríklad keď na poli alebo pasienku prerastie strom obvodom kmeňa vo výške 130 cm nad zemou 40 cm, na jeho výrub sa v zmysle zákona o ochrane prírody a krajiny vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody. Rovnako tak sa vyžaduje súhlas na výrub súvislých krovitých porastov s výmerou nad 20 m2.
V prípade agrolesníckych systémov by to takto nemalo byť. Dreviny v agrolesníckych systémoch by mali byť v podobnom postavení ako dreviny v hospodárskych lesoch. Pripravuje sa preto zavedenie pojmu „agrolesnícke systémy“ do nášho právneho poriadku, čo by pomohlo predísť aj dnes kritizovaným neriadeným výrubom drevín v poľnohospodárskej krajine.
K ústupu agrolesníctva viedol najmä prechod na priemyselnú poľnohospodársku veľkovýrobu. Do akej miery mu uškodila kolektivizácia? Sú na tom krajiny, kde neprebehla, lepšie?
V minulom storočí došlo vo všeobecnosti k striktnému oddeleniu poľnohospodárstva a lesníctva vo väčšine európskych krajín. V Stredomorí sa agrolesníctvo zachovalo, tam by sa ináč nedalo hospodáriť. U nás k zániku kombinovaných systémov hospodárenia negatívne prispela aj kolektivizácia, ale ja zásadný zlom vidím v oddelení poľnohospodárstva od lesníctva v právnych predpisoch aj vo vzdelávaní na stredných a vysokých školách.
Ovce sa pasú pod čerešňami, Galícia. Foto: Jaroslav Jankovič
Kde sa na Slovensku zachovali nejaké väčšie plochy s agrolesníckymi systémami?
Ide o takzvané domáce záhrady s kombinovanou produkciou v oblastiach lazníckeho osídlenia, kde sa neuplatnila v plnej miere kolektivizácia, čo je povedzme Podpoľanie, ale aj Biele Karpaty, Kysuce, Orava, prípadne niektoré lokality na východe. Najväčší výskyt týchto systémov hospodárenia je však asi v oblasti Bielych Karpát a Podpoľania.
Na Slovensku máme aj mnoho krajinných štruktúr, ktoré môžu pripomínať agrolesníctvo, ale sú to vlastne opustené poľnohospodárske plochy. Máme zhruba 300 tisíc hektárov poľnohospodárskych plôch zarastených drevinami, takzvaných bielych plôch, z ktorých mnohé vyzerajú už ako les. Laická verejnosť ich často aj chápe ako les.
Keď sa chce majiteľ vrátiť k riadnemu obhospodarovaniu takejto plochy, tak buď musí požiadať, aby bola zaradená ako lesný pozemok, alebo ak ju chce obhospodarovať ako poľnohospodársku pôdu a dostať na ňu dotácie, musí ju vyčistiť prakticky dohola.
Čo definuje agrolesníctvo?
- Predstavuje také systémy hospodárenia na pôde, pri ktorých sa na jednej ploche zámerne kombinuje poľnohospodárska produkcia (rastlinná a/alebo živočíšna) s pestovaním drevín (lesných a/alebo ovocných stromov a/alebo krov)
- Znamená integráciu drevín s poľnohospodárskymi plodinami a/alebo hospodárskymi zvieratami, pri využití benefitov vyplývajúcich z ich vzájomných interakcií (ekonomických a ekologických).
- Ide o návrat k používaniu zdravého sedliackeho rozumu a využívanie funkcií drevín pri hospodárení na pôde.
- Je zosobnené návratom drevín do poľnohospodárskych systémov ako integrálnej súčasti farmárčenia.
Prečo to môže byť problém?
Z hľadiska ochrany prírody je na obhospodarovaných poľnohospodárskych pozemkoch s drevinami veľká diverzita a časom sa tam vytvárali vhodné biotopy pre viaceré živočíchy a rastliny. Tým, že sa tieto systémy z krajiny vytrácali, zanikali aj vhodné biotopy pre mnohé dnes chránené živočíchy a rastliny. Preto sme sa s touto problematikou dostali do projektu LIFE Príroda pre všetkých.
Pomôžeme obnoviť agrolesnícke systémy hospodárenia na vybraných lokalitách, aby sa pre niektoré druhy a biotopy európskeho významu vytvorili vhodné podmienky tam, odkiaľ boli vytlačené lesom. Za dôležitý predpoklad pre udržanie takto obnovených agrolesníckych systémov pokladáme čo najrýchlejšie zavedenie agrolesníctva do nášho právneho poriadku.
Agrolesnícke systémy sa u nás zachovali napríklad na Podpoľaní. Foto: Jaroslav Jankovič
S konvenčným poľnohospodárstvom je spojená strata biodiverzity, erózia pôdy, jej degradácia, strata uhlíka, zhutňovanie pôdy, dusičnany z hnojív, ktoré unikajú do spodných a povrchových vôd. V intenzívnych chovoch býva problém so znečistením, zlými životnými podmienkami pre zvieratá. Aké riešenia prináša do toho agrolesníctvo?
Je prínosom aj pre produkciu poľnohospodárskych systémov. Keď hovoríte napríklad o dusíku, korene drevín prenikajú hlbšie než korene poľnohospodárskych rastlín a preto dokážu využiť aj dusík, ktorý by inak presakoval do spodných vôd, a cez opad lístia ho znova vrátiť do vrchných častí pôdy.
Zistilo sa, že mnohé predátory škodlivého hmyzu potrebujú k svojmu vývoju dreviny. Tým, že sme dreviny z poľnohospodárskych pozemkov odstránili, vyrobili sme agrárne púšte s minimálnou biodiverzitou, bez prirodzených predátorov viacerých škodcov a samozrejme tam potom boj so škodcami riešime najmä chemicky. Treba zdôrazniť, že každá drevina prinesie do poľnohospodárskych systémov zvýšenie biodiverzity, aj keď je to niekedy možno trochu na úkor produkcie poľnohospodárskych plodín. Ale vysokú poľnohospodársku produkciu dnes udržiavame najmä prostredníctvom umelých hnojív a používaním ďalších agrochemikálií.
V pilotnej štúdii o agrolesníctve ale uvádzate príklady zvýšenia produkcie. Pri pestovaní obilnín so stromami v Taliansku sa celková produkcia zvýšila o 30% oproti tomu, keby sa pestovali oddelene. Ako sa to teda počíta?
Takéto údaje pochádzajú najmä z produkčných analýz biomasy, ktorým sa venujú vo svete mnohé výskumné a akademické pracoviská. Žiaľ na Slovensku zatiaľ takéto exaktné poznatky nemáme, keďže agrolesnícky výskum sa u nás zatiaľ iba začína.
Čiže laicky povedané ak pestujeme orechy v pšenici, budem mať síce na menšej ploche, ale lepšiu úrodu pšenice a ešte budem mať aj orechy?
Dá sa to tak povedať, ale tam ide ešte aj o to, že pokiaľ vhodne zvolíme kombinácie, tak vzájomné interakcie môžu prispieť napríklad k lepším mikroklimatickým podmienkam pre pestovanie obilia a ďalších plodín, prípadne aj k ich biologickej ochrane pred škodcami. Vo viacerých zahraničných štúdiách sa napríklad uvádza, že z jednotky plochy agrolesníckeho systému môže byť 1,4 až 1,6 krát vyššia produkcia, ako z čistého poľnohospodárskeho alebo lesníckeho systému. Dnes sú dlhodobo sledované viaceré produkčné pokusy po celej Európe a ako som už spomínal, začíname robiť takéto výskumy aj u nás.
Ako zaujímavosť môžem napríklad uviesť kávové plantáže. Káva je podrastová drevina a keď sa v celom svete začala masívne pestovať intenzívnym monokultúrnym spôsobom na plantážach, zvýšila sa jej produkcia, ale začali aj problémy s rôznymi patogénmi a v posledných rokoch aj s dopadmi zmeny klímy.
Riešenia založené na používaní agrochemikálií a umelých závlah začínajú byť nedostatočné a sú aj na úkor kvality jej produkcie. Moderným trendom je návrat k pestovaniu kávy pod riedkym porastom iných drevín. Najkvalitnejšia a najdrahšia káva je dnes produkovaná práve v takýchto agrolesníckych systémoch.
Agrolesnícky systém na ornej pôde s orechom čiernym a topoľom kanadským. Ide o výskumný projekt Školského poľnohospodárskeho podniku Žabčice Menedelovej univerzity v Brne. Foto: Jaroslav Jankovič
Stromy na poli by mali okrem toho predchádzať aspoň čiastočne zhutňovaniu pôdy – kde je strom, tadiaľ nevie prejsť ťažká technika.
Áno a ak k tomu prirátame aj rozrušovanie zhutnených vrstiev pôdy koreňmi drevín, agrolesnícke systémy môžu významne prispieť aj k zadržiavaniu vody v krajine. Za posledné desaťročia pozorujeme obrovský pokles hladín podzemnej vody na celom Slovensku. Vysušili sme krajinu.
Keď na holú oráčinu pod ktorou je zhutnená vrstva pôdy príde obyčajný dážď, väčšina zrážok odtečie. V agrolesníckych systémoch je však vždy časť povrchu pôdy, ktorá nie je obnažená – to sú tie príkmenné pásy stromov. Oproti hektáru holej plochy je to značný rozdiel.
A čo welfare zvierat? Laickým pohľadom sa zdá, že na Slovensku na pasienkoch stromy máme. Ak teda nejde o intenzívny chov čisto v maštali, kedy zvieratá na pasienky ani nejdú.
Áno, ale Pôdohospodárska platobná agentúra mala v nedávnej minulosti problém so solitérnymi stromami, či skupinami drevín na trvalých trávnych porastoch. Plocha spôsobilá na podpory sa vyhodnocuje z leteckých snímok. Ak napríklad strom má väčšiu korunu, zo snímky to bývalo často vyhodnotené ako zarastená plocha a je vyčlenená z plochy spôsobilej na priame platby.
Ale ak si to pozriete v reáli, v mnohých prípadoch tráva rastie až po kmeň. Je tam možno menšia a slabšia, ale poznáme obrázky zo Španielska, Portugalska a vlani to bolo možné pozorovať aj u nás, kde pri extrémnych letných teplotách kombinovaných s periódami bez zrážok bola jediná trochu zelená tráva iba pod stromami.
Toto sa však už vraj zmenilo a Pôdohospodárska platobná agentúra akceptuje aj tieto plochy.
Väčšinou sú akceptované, ale stále je bežnou praxou vyčleňovanie skupín viacerých stromov prípadne krov, keďže nemáme nikde exaktne stanovenú maximálnu súvislú plochu porastenú drevinami, ktorú ešte možno akceptovať ako agrolesnícky systém. V našich návrhoch pre pripravovanú právnu úpravu odporúčame stanoviť hornú hranicu ako súvislú plochu s drevinami do 400 m2 v prípade skupín drevín, respektíve maximálnu šírku pásov drevín 20 m.
A aký význam teda majú dreviny pre zvieratá na pasienku?
Hydina vo voľných výbehoch potrebuje mať možnosť krytu drevín, inak sa cez horúčavy vráti do kurína. Mnoho farmárov, ktorí sa venujú extenzívnym chovom mäsových plemien dobytka nám povedalo, že kravy sa s obľubou telia práve v porastoch drevín ktoré majú na pasienkoch. A tie sú paradoxne často vyčleňované z plochy spôsobilej na priame platby ako som už spomínal.
V Španielsku a Portugalsku sú zase populárne extenzívne chovy prasiat v agrolesníckych systémoch s riedkymi dubovými porastmi, z ktorých pochádzajú tie najkvalitnejšie šunky.
Keď novozasadené stromy vyrastú, sliepkam vo výbehu poskytnú tieň. Agrolesnícky systém na farme v Húškach na Záhorí. Foto: Jaroslav Jankovič
Chov prasiat v Galícii. Foto: Jaroslav Jankovič
Podpora pre agrolesníctvo bola možná zo Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ už od roku 2007. K nám to dorazilo až nedávno.
Slovenská republika navrhla zaradiť podporu agrolesníckych systémov až do svojho strategického plánu Spoločnej poľnohospodárskej politiky na roky 2023 – 2027 v rámci neprojektových intervencií. Podporovať sa budú dva typy hospodárenia: pestovanie drevín na ornej pôde a pestovanie drevín na trvalých trávnych porastoch pričom podpora bude poskytnutá na založenie agrolesníckeho systému a na následnú starostlivosť oň.
V pracovnej skupine, ktorá pripravovala celofarmovú ekoschému, kde farmár musí mať určité typy hospodárenia, aby dostal ekologický príplatok, som navrhoval, aby sa zohľadnilo aj to, či má určitý podiel agrolesníckych systémov. Lenže vzhľadom k tomu, že oficiálne v našom právnom poriadku agrolesnícke systémy zatiaľ nie sú zavedené, nebolo to tam zatiaľ možné zaradiť.
Máte prehľad, aký je záujem o podporu na zakladanie agrolesníckych systémov?
Podľa mojich informácií v prvom roku boli do 31. mája (2023) podané žiadosti zhruba 13 subjektov na približne 364 hektárov, z toho 325 na ornej pôde a 39 na trvalých trávnych porastoch, a to z celkovej alokovanej čiastky 1350 hektárov na obdobie do roku 2027.
Vyhláška ku katastrálnemu zákonu pozná len trávnaté plochy, lesy či ornú pôdu. Potrebovali by sme mať zavedený ďalší typ?
Každá parcela má dnes druh parcely a spôsob hospodárenia na nej. Nechceme rozširovať druh pozemku, ale pridať druh využívania. Napríklad agrolesnícky systém na ornej pôde, agrolesnícky systém na trvalom trávnatom poraste. Francúzi majú aj agrolesnícke systémy vo viniciach.
Časť ľudí sa vracia k pozemkom svojich predkov. To sú tie biele plochy. Na každý jeden výrub musia žiadať súhlas orgánu ochrany prírody a pokiaľ je tam niekto ortodoxnejší, narazia. Viem, že prísna ochrana drevín rastúcich mimo les vychádza z toho, ako sme ich vo veľkej časti Slovenska z krajiny odstránili.
Ale ako argument pre väčšiu ústretovosť orgánov ochrany prírody pre transformáciu bielych plôch na agrolesnícke systémy treba uviesť, že mnohé biotopy a druhy, ktoré sú dnes chránené v rámci sústavy NATURA 2000, vymizli aj preto, že sa na týchto plochách prestalo hospodáriť. Takže návrat obhospodarovania bielych plôch a osobitne agrolesníckych praktík, by mal byť jednoznačne aj v záujme ministerstva životného prostredia.
V rámci nášho projektu Príroda pre všetkých by mali byť obnovené alebo založené agrolesnícke systémy celkovo na 120 hektároch na Poľane a Záhorí. Začali ste už čistiť zarastený borievkový pasienok na Vrchdetve. Ako ste sa k tomu dostali?
V NLC sme riešili projekt zameraný na výskum možností pestovania borievky na produkciu plodov. Vznikol z iniciatívy liehovarníkov, keďže prakticky všetka slovenská borovička sa dnes už produkuje z dovozových borievok červených rastúcich v oblastiach okolo Stredozemného a Čierneho mora.
Naše tradičné zdroje plodov borievok obyčajných ňou boli v minulosti postupne nahradené jednak kvôli nižšej cene, ale aj kvôli zániku mnohých našich borievkových porastov. V posledných rokoch však aj cena červených borievok prudko vzrástla a tak liehovarníci začali opäť hľadať možnosti na obnovenie domácej produkcie.
V rámci nášho projektu sme navštevovali najmä lokality, ktoré v osemdesiatych rokoch zmapovali naši predchodcovia v rámci podobného projektu – vtedy tiež iniciovaného liehovarníkmi. S údivom sme zistili, že obrovské percento tých lokalít už neexistuje, zadusil ich les.
Borievka obyčajná znesie akékoľvek podmienky – sucho, zamokrenie, kyslé aj vápencové podklady. Jediné, čo neznesie, je zatienenie. Aj preto sa u nás v období pred valašskou kolonizáciou nachádzala iba na lokalitách, kde nedokázali rásť iné dreviny.
Porasty borievky obyčajnej na Vrchdetve. Foto: Jaroslav Jankovič
Valašská kolonizácia napomohla jej šíreniu?
Nastal „zlatý vek“ pre šírenie borievok. Odlesňovali sa hole a pasúce sa ovce a dobytok spásali aj väčšinu semenáčikov drevín, ktoré sa na nich objavovali. Jedinou výnimkou boli borievky – zrejme kvôli obsahu rôznych terpénov a aj ostrým ihliciam. Vznikali tak rozsiahle výmery borievkových pasienkov.
S ústupom pastvy z týchto lokalít v druhej polovici minulého storočia sa les prirodzenou sukcesiou, ale aj za asistencie človeka začal vracať naspäť a porasty borievok postupne zanikali. Jednak výrubom na plochách transformovaných na lesné porasty a kvôli zatieneniu na bielych plochách. Podobný vývoj bol v celej Európe a preto sa borievkové porasty stali chránenými podľa európskej smernice o biotopoch.
Ale ako tie pasienky obnoviť, aby to bolo dlhodobo udržateľné a ekonomické?
Podľa našich poznatkov z riešenia projektu a tiež poznatkov zo zahraničnej literatúry najlepším spôsobom ako zachovať alebo obnoviť borievkové porasty je návrat k paseniu týchto lokalít. Aj v záveroch z riešenia nášho projektu sa uvádza, že pokiaľ by sme chceli borievku poľnohospodársky vysádzať na produkciu plodov, najekonomickejšie je to v kombinácii s pasením. Z plochy máte úžitok mäsa, mlieka, zároveň pasúce sa zvieratá odstraňujú semenáčiky konkurenčných drevín, ktoré tam sporadicky nalietavajú.
Čiže v rámci projektu Príroda pre všetkých v prvom kroku pomôžete preriediť porasty a potom sa to bude udržiavať pastvou?
Áno, konkrétne plochy boli vybrané na lokalite, kde pôsobí miestny farmár. Treba doplniť, že v tomto prípade sa borievky na produkciu plodov na výrobu borovičky využívať nebudú, keďže ide o chránený biotop siete Natura 2000.
Borievkový biotop zarastajúci lesom, Podpoľanie. Foto: Jaroslav Jankovič
Okrem toho v rámci projektu mapujete aj krajové odrody ovocných stromov na Podpoľaní. Ako to súvisí z agrolesníctvom?
Ako som spomínal, agrolesníckym systémom sú aj domáce záhrady s vysokokmennými ovocnými drevinami, pod ktorými sa realizuje aj ďalšia rastlinná či živočíšna produkcia. V rámci projektu zmapujeme tradičné odrody ovocných drevín v oblasti Podpoľania, osobitne jabloní a hrušiek. Výstupom bude verejne prístupný katalóg.
Okrem toho na NLC budujeme aj infraštruktúru, kde by sme chceli tieto odrody množiť a poskytovať záujemcom o vytváranie agrolesníckych systémov v tejto oblasti. Ide tu opäť o príklad win-win stratégie, kde benfitovať budú ako záujemcovia o vysokokmenné ovocné pasené sady, tak aj ochrana prírody, keďže takéto biotopy môžu prispieť z záchrane viacerých ohrozených vtáčích druhov v oblasti Podpoľania.
Text: Pavla Lényiová, DAPHNE - Inštitút aplikovanej ekológie